Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

CHRÁŇTE SA CHAMTIVOSTI

 

Ktosi zo zástupu povedal Ježišovi: „Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo.“ On mu odvetil: „Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo rozdeľovača medzi vami?“ A ostatným povedal: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.“ A povedal im aj podobenstvo: „Istému boháčovi prinieslo pole veľkú úrodu. Premýšľal a hovoril si: ‚Čo budem robiť? Veď nemám kde uložiť svoju úrodu.‘ Potom si povedal: ‚Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok. Potom si poviem: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!‘ Ale Boh mu povedal: ‚Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?‘ Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý.“ (Lk 12,13-21)

 

            Bola raz jedna rybka, ktorá si jedného dňa vzala pár svojich peniažkov a šla hľadať do sveta šťastie. Nemusela ani ďaleko plávať a stretla úhora, ktorý sa jej pýta: „Rybka, kam máš namierené?“ „Idem hľadať šťastie.“ „Tak to si ma nestretla náhodou! Len za štyri tvoje peniažky ti predám túto nádhernú plutvu, s ktorou budeš môcť plávať dvakrát rýchlejšie.“ „No, to by bolo výborné,“ potešila sa rybička. Zaplatila, nasadila si plutvu a plávala ďalej dvojnásobnou rýchlosťou.

            O chvíľu sa dostala na miesto, kde žila veľká sépia. Tá na rybku hneď zavolala: „Haló, rybička, kam máš namierené?“ „Hľadám šťastie,“ odpovedala rybka. „Práve si ho našla, maličká,“ povedala sépia. „Pozri sa na tento motorček. Vďaka nemu budeš plávať omnoho rýchlejšie a ja ti ho predám hlboko pod cenu.“ A tak si rybka za zvyšné peniaze kúpila motorček a plávala ešte rýchlejšie.

            Netrvalo dlho a rybka stretla veľkého žraloka. Ten na ňu zavolal: „Rybička, kam máš namierené?“ „Hľadám šťastie,“ odpovedala rybka. „Práve si ho našla. Poď, ukážem ti ho. Môžeš vojsť touto skratkou,“ povedal žralok a ukázal na svoje dokorán roztvorené ústa. „Takto tam budeš omnoho rýchlejšie.“ „Ďakujem,“ zvolala rybka a vplávala do žraločích čeľustí.

 

Táto bájka, rovnako ako evanjeliový príbeh hovoria o tom, ako ľahko sa nechá človek oklamať. Ako márni svoje sily na získanie vecí, ktoré sa možno javia ako potrebné a užitočné, ale v skutočnosti zameraním sa na ne stráca zo zreteľa to najpodstatnejšie – cieľ.

 

v v v

 

V dobe, keď Lukáš písal svoje evanjelium, kresťania zažívali opadnutie nadšeného očakávania Kristovho druhého príchodu. O to viac sa zameriavali na praktické otázky usporiadania svojho všedného života. Jednou z otázok, ktoré riešili, bola aj otázka postoja k majetku.

 

Ježiš je v spore oslovený ako učiteľ, rabbi. V tej dobe nebolo ničím výnimočným, že rabíni boli prizývaní k rozhodovaniu v majetkových sporoch, pričom rozdelenie zeme a majetku bolo určované predpismi mojžišovského Zákona. V Biblii je niekoľko textov, ktoré sa okrajovo zaoberajú tematikou dedenia majetku: Nm27,8-11, Nm 36,7-9, Dt 21,17.

 

Židovské zákonodarstvo sa však snažilo vyhnúť deleniu majetku rodiny. Preto bola väčšina dedičstva určená prvorodenému, ktorý mal povinnosť mladších súrodencov vyplatiť. Z textu evanjelia nie je možné presne určiť, o aký dedičský spor v príbehu ide. Možno išlo o podobný problém ako v prípade márnotratného syna, kde si mladší syn nárokoval na samostatné a od otca a staršieho brata nezávislé užívanie svojho podielu na dedičstve.

 

Sami vieme, ako spory o dedičstvo neraz odhaľujú silné zameranie sa človeka na majetok a vedú k prudkým a doživotným nepriateľstvám medzi najbližšími príbuznými. Nárokom na vlastníctvo sa pripisuje absolútna hodnota, v mene ktorej sú ľudia ochotní vzdať sa aj rodinných zväzkov a pokoja v rodine. Majetok však nemá byť najvyššou hodnotou, ktorej má byť všetko obetované.

 

„Učiteľ, povedz môjmu bratovi“ – toto je bežný tón našich požiadaviek. Myslíme si, že ponaučenie potrebuje ten druhý, ktorý „nežije tak dobre ako ja“.

 

Svoja úroda, svoje sýpky, svoje obilie, svoj majetok – tieto štyri privlastňovacie zámená poukazujú na to, že muž z podobenstva videl v bohatej úrode predovšetkým vlastné pričinenie. Nepoznal prameň svojho bohatstva. Nespomína sa tu Boh, ktorý je darcom požehnania. Pritom Mojžiš varoval svoj ľud, aby o tom, čo mu bude darované v zasľúbenej krajine, nikdy nehovoril: „je to moje“ (Dt 8,-7-20).

 

Mnoho ľudí sa snaží zbaviť sa svojej neistoty v živote práve postojom, ktorý evanjelium kritizuje. Narobia si zásoby, zaistia seba i svoju rodinu. Súčasná doba priradila tomuto fenoménu moderný výraz „byť za vodou“.

 

Bohatstvo však samo osebe nie je zlé. Zlé je presvedčenie človeka, že si môže zaistiť život tým, že si niečo nahromadí. V evanjeliu je odsudzovaná chamtivosť, nie veci sami osebe.

 

Nebezpečenstvo je v značnej miere v tom, že človek, ktorý hromadí hmotné veci, s Bohom vo svojom živote stále menej počíta. Stále menej je schopný viesť s ním dialóg, pretože svojím samostatným a nezávislým plánovaním postaví sám seba na miesto Boha vo svojom živote.

 

Ježiš odmieta byť sudcom v majetkových záležitostiach. Jeho učenie je jednoznačne zamerané na spojenie s Bohom a dosiahnutie spásy. Na rozdiel od učenia starozákonného, ktoré v značnej miere vidí základ požehnania v pozemskej odmene.

 

Ježiš od nás v tomto krátkom podobenstve žiada, aby sme boli bohatí pred Bohom.

 

v v v

 

            Na kraji dediny zastal unavený pútnik. Rozmýšľal, kde prespí, keď k nemu zrazu pribehol udychčaný sedliak, ktorý už zďaleka naňho kričal: „Kameň! Daj mi ten drahý kameň! V noci som mal sen, že za súmraku stretnem na okraji dediny pútnika, ktorý mi daruje drahý kameň, vďaka ktorému budem bohatý do konca života.“

            Pútnik sa pohrabal vo svojej kapse a po chvíli vytiahol kameň. „Anjel zo sna mal na mysli asi tento kameň,“ a podal ho sedliakovi.

            Sedliak si ho dôkladne prezrel. Poznal ten kameň. Bol to diamant, veľký a vzácny. Poďakoval sa a odišiel. V noci sa však prehadzoval zboka nabok, bol nepokojný a nemohol spať. Hneď za svitania sa vybral za pútnikom a prosil ho: „To pravé bohatstvo nebolo v tom kameni. Daj mi to bohatstvo, ktoré ti umožnilo darovať mi ten kameň s takým ľahkým srdcom!“

 

(zdroje: Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Lukáše, Aleš Opatrný, Stůl Slova, www.biblickedilo.cz)